Dr.  Emil Sojka

Jedna z najvýraznejších osobností novodobej histórie makovského školstva. Bol nielen výborným manažérom školy. Veľa svojho vzácneho času venoval i záujmovému vzdelávaniu žiakov. Viedol ovocinársky krúžok, v ktorom s deťmi vysádzal, štepil a ošetroval ovocné stromy v školskej záhrade. Vybudoval školský včelín, kde mohli deti pozorovať život včiel a učiť sa prakticky s nimi zaobchádzať. Jeho zásluhou bola vybudovaná škola, v ktorej sa dnes učíme. Po jej otvorení odišiel do Žiliny a dlho riadil tamojšiu strednú ekonomickú školu.

Vynikajúci matematikár a skvelý dirigent

Ladislav Marschalko – učiteľ, organista, kronikár (*16. 4. 1915, +17. 2. 1986) sa narodil v našej malebnej dedinke ako piaty syn učiteľa – organistu Jozefa Marschalka a jeho manželky Heleny. Tu, v Makove, prežil svoje detstvo a vychodil Národnú školu. Po jej ukončení absolvoval Reálne gymnázium v Žiline a neskôr Učiteľský ústav v Turčianskych Tepliciach. Odtiaľ prichádza pôsobiť ako učiteľ do rodného Makova a zostáva mu verný až do roku 1971, kedy aj s manželkou odchádza do Čadce.

Ladislav Marschalko prežil v Makove veľmi činorodý život. Bol učiteľom, organistom, spevákom, dirigentom, športovcom, starostom, kronikárom, ale predovšetkým vzácnym a nezabudnuteľným človekom. Založil spolu s bratom Júliusom a ostatnými priateľmi na Makove športový klub a Pioniersky spevokol.  S detským spevokolom vystupoval na verejných slávnostiach, zúčastňoval sa okresných i celoslovenských prehliadok (dosiahol i celoslovenské víťazstvo), účinkoval na Slavíne, v Pionierskom paláci a 6. júna 1962 v televízii. Vystupoval i na jubilejných oslavách 100 rokov MS v Martine. Detský spevácky zbor nahrával v bratislavskom i v brnianskom rozhlase. Postavil tento zbor na špičku detských zborov, pred ním stáli už len deti spevokolu z Bratislavy. 

Vidím úplne jasne ten obraz: sedíme v polkruhu a skúmavo hľadíme na tabuľu. Pred nami je na tabuli precízne narysovaná notová osnova a na nej množstvo nôt, pomlčiek, krížikov a béčiek, Každý hlas starostlivo rozlíšený farebnou kriedou. Tí, ktorí nechodili do hudobnej školy, veru mali čo robiť, aby sa v tom labyrinte nestratili. A potom začal nácvik. Pán učiteľ hral na klavíri i predspevoval jednotlivé hlasy. Keď sme sa naučili svoje party, začal stavať harmóniu, dynamiku a výraz skladby. Neustal dovtedy, kým sme nenaplnili jeho umeleckú predstavu. Je až neuveriteľné, čo všetko s nami dokázal. Raz priniesol skladbu, ktorú spievali v ĽSUS-e. Áno, aj toto sme pod jeho vedením zvládli. Bol zbormajstrom, ktorého ruky dirigovali celý zbor, oči sledovali huncútstva chlapcov v 3. hlase a uši kontrolovali intonáciu a rytmus dievčat v hlase prvom. Vďaka nemu sme videli kus Slovenska, pocítili nielen chuť jahôd so šľahačkou, ale aj omamnú chuť úspechu a potlesku publika na rôznych súťažiach a festivaloch.

Všetci, ktorí sme s ním mali možnosť spievať (či už v škole, alebo v kostole), sme oduševnene spievali a dodnes spievame aj vianočné piesne a koledy zo spevníka Makovské Vianoce, ktorej bol spoluautorom. Knižočka v našich domácnostiach parí medzi rodinné striebro a majitelia si ju veľmi starostlivo opatrujú. Pri príležitosti 400. výročia prvej písomnej zmienky o Makove naša škola ponúkla makovskej i širšej verejnosti jej reedíciu. Spolu so žiakmi sme viac ako pol roka v rámci záujmového vzdelávania v CVČ o knihe rozprávali, čítali si ju, pracne prepisovali, kontrolovali a besedovali s dnes už nebohým synom pána učiteľa Ladislavom Marschalkom zo Staškova. Je veľmi vzácne, že na vzniku knihy sa podieľali žiaci našej školy: Natália Bartošová, Lukáš Číž, Romana Hôrecká, Sofia Hrtusová, Adriána Hvizdáková, Mária Masariková, Zuzana Moravčíková, Nikola Pápolová, Matej Prda, Stanislav Smutník, Matej Stuchlík, Erika Štepková, Matúš Tichý a Michal Zeman.

Knihu sme venovali obci Makov pri príležitosti 400. výročia prvej písomnej zmienky o Makove. Slúži i ako učebná pomôcka formujúca vzťah žiakov k našim tradíciám a je dôkazom toho, že makovskí žiaci i učitelia si ctili a ctia tradície a dokážu ich zachovávať pre nasledujúce generácie.

Kniha Makovské Vianoce je aj prejavom úcty a vďaky učiteľovi, spevákovi, organistovi a dirigentovi Ladislavovi Marschalkovi. 

Naši režiséri

Potichučky sa Makovom rozniesla správa, že nás navždy opustila pani učiteľka Pavla Bernátová, ktorá dlhé roky žila v Makove a pôsobila v miestnej základnej škole. Odišla od nás vzácna žena, skvelá vychovávateľka, ktorá nás učila ctiť si rodný jazyk, milovať krásnu literatúru i hrať divadlo. Nikto z nás, ktorých učila, určite nezabudne na jej láskavú tvár, zvonivý hlas a večný optimizmus, ktorý s úsmevom štedro rozdávala.

Tento nekrológ bol uverejnený v obecných novinách v roku 2003. Obec sa tak rozlúčila s vynikajúcou učiteľkou Pavlou Bernátovou. Okrem vymenovaných aktivít bola neúnavnou zástankyňou myšlienky, že deti treba učiť všetkému, čo je potrebné pre praktický život. V rámci rodinnej výchovy varili jednoduché jedlá, piekli koláče, na vlastnom vnúčatku ukázala, ako prebaliť  či nakŕmiť dieťatko. Pracovala s deťmi na školskom pozemku a s chuťou krepčili ľudové tance. Čistá duša, na ktorú sa nezabúda. 

Skvelým režisérom divadelných hier bol i Ján Lejtrich, ktorý väčšinu svojho profesijného života prežil i s manželkou Emíliou a tromi deťmi v škole na Kopaniciach. Pod jeho vedením sme nacvičili divadelnú hru Medveď a víla. V nej na javisku ožili dobré i zlé víly, medveď, Gaštanko a iné rozprávkové bytosti. Potlesk spolužiakov i rodičov a širokej verejnosti bol zaslúženou odmenou pre síce amatérskych, ale zanietených hercov. Nemožno zabudnúť ani na dojímavé rozlúčkové prejavy, ktorými Ján Lejtrich vyprevádzal svojich spoluobčanov na večnosť. 

Spracovala Janka Petrovičová – Salášková

Učiteľka a bábkarka telom i dušou

Prišla s husličkami

Pani Božena Pavlíková sa narodila 19. 10. 1911 v Kosičkách u Nov. Bydňova v roľníckej rodine ako najmladšia z piatich  súrodencov. Keďže sa v detstve  rada hrávala s kamarátkami na pani učiteľku a učenie jej išlo dobre, rodičia jej umožnili  študovať na Dievčenskom učiteľskom ústave v Chrudimi  v  r. 1926 – 1930. Po skončení štúdia sa na základe umiestnenky dostala do Vysokej nad Kysucou – Nižný Kelčov. Tu sa mala hlásiť  u správkyne školy p. Hedvigy Hutonovičovej. Po počiatočnom, nie najlepšom dojme, pocítila úľavu, nakoľko ju pani správkyňa vrelo privítala. Prišla s husličkami, ktoré potom využívala vo svojej učiteľskej profesii. Mnohí bývalí žiaci  s radosťou spomínajú na Mikulášške posedenia. Ona bola Mikulášom, anjel s čertom boli žiaci. Kostýmy pripravovala sama. Na posedení nechýbali koláčiky s čajom, ktoré pripravila so žiakmi. Celý život prežila vo Vysokej nad Kysucou a v Makove. Vydala sa za Vysočana, založili si rodinu a mali 2 deti.  Popri školských povinnostiach sa venovala  i mimoškolskej činnosti.  Do manželovej rodiny ju dobre prijali a celý život prežili vo vzájomnej zhode oboch rodín. Zomrela 18. 5. 1982 v Makove, kde je i pochovaná v rodinnom hrobe.

Takto začínala Radosť rozdávať radosť

V  roku 1962 z iniciatívy vtedajšieho riaditeľa školy Dr. E. Sojku vznikol bábkarsky krúžok Radosť. Nacvičovalo sa v škole u Horáka po vyučovaní. Neskôr, keď bola postavená súčasná základná škola, dostali bábkari jednu učebňu v budove starej školy. Do realizácie a tvorby bábok a scény sa zapojili viacerí učitelia:  Božena Pavlíková, Alžbeta Šimeková, Ivan Valašek, Anna Juríková, Emília Vavricová, javisko zo sololitu vyrobil školník Ondrej Chromický, pomohla prevádzka OPP Makov i žiaci – bábkari. Vedúcou a zároveň dušou súboru bola pani učiteľka Božena Pavlíková. Ako hovorí kronika krúžku, ich cieľom bolo rozsievať svojou činnosťou úsmev a radosť, a preto prijali meno Radosť. Najskôr hrali svoje hry pre makovské a kelčovské detské i dospelácke publikum.  Hosťovsky hrali aj pre základné a materské školy v Turzovke a v Čadci. Súbor bol členom Stálej bábkovej scény v Čadci. Za krátky čas sa im podarilo reprezentovať makovskú základnú školu na okresnej,  krajskej a dokonca celoslovenskej prehliadke bábkarských  súborov, kde získali krásne úspechy.  Posledný záznam o účasti na okresnej prehliadke  sa v kronike  datuje februárom 1974. 

Pod vedením pani Pavlíkovej Radosť vystúpila na Festivale bábkarov v Martine v rámci Scénickej žatvy (krajská prehliadka) a na Celoslovenskej prehliadke bábkarských súborov v Žiline. Podarilo sa jej dostať aj na Prehliadku detskej tvorivosti do Prahy. Prvýkrát sa v Martine predstavila v šk. roku 1965/66. O rok neskôr  na Martinskom festivale bábkarov získala pani Pavlíková diplom od Osvetového strediska v Bratislave za réžiu hry Kocúr hodinárom. V šk. roku 1968/1969 sa o našich bábkaroch objavil článok v časopise Kamarát i reportáž v časopise Ohník.  Najcennejšia trofej pre súbor bol Gašparkov štít – putovná cena Matice slovenskej, ktorú získal v roku 1969 za hru Čarodejník a myš.  Makovských bábkarov zaradila výberová komisia z Osvetového ústavu v Bratislave v máji 1970 medzi najlepšie súbory na Slovensku. Zároveň tu do rozhlasu nahrali hru Na výlete. Opäť sa o makovskej škole písalo v časopise Kamarát. V roku 1970 bolo pani Pavlíkovej udelené čestné uznanie  a Cena Matice slovenskej za prácu s mládežou. V nasledujúcom roku bábkari získali ocenenie Slovenskej sekcie Unima. Besedy s kultúrnymi pracovníkmi, návšteva mnohých  miest, výstav, kúpalísk, lunaparkov či spoznávanie historických pamiatok – to všetko tvorilo obrovskú pridanú hodnotu, ktorú pani učiteľka deťom sprostredkovala. Pani Pavlíková učila svojich žiakov  láske k hovorenému slovu, k správnej výslovnosti,  láske k literatúre a umeniu v rámci školskej i mimoškolskej činnnosti.  Na mnohých bábkových hrách sa podieľala aj autorsky, aj režisérsky. Počas trvania bábkarského krúžku sa v ňom vystriedalo viac ako 50 členov, ktorí nacvičili vyše 20 scénok, napr.: V šírom poli zámoček (prvá hra súboru), Klebetná vrana, Podivná skriňa, Čarodejné slová, Čarovný telefón, Nemocnica, Kocúr hodinárom,  tieňohra Líška-hrdopýška, Chytačka-rybačka, ďalej I – á-čikova nehoda, Čarodejník a myš, Na prechádzke, Čarodejný kresliar, Príhody malého černoška, Ježurko, Novoročný punč, Na výlete, Zaľúbený snehuliak. Bábkari vedeli potešiť i krátkymi výstupmi. Známa bola scénka – výstup  zaslúžilého dirigenta Filipa Paličku, ktorý dirigoval klaviristku súboru počas niektorých ich vystúpení. V kronike tohto súboru je možnosť prečítať  si mnohé slová uznania od viacerých popredných kultúrnych pracovníkov za výbornú prípravu žiakov, za ich prirodzenosť a bezprostrednosť počas jednotlivých vystúpení.

Členovia krúžku: Bencalíková Magda, Bobková Marika, Bugala Ľubomír, Bugalová Darina, Cigán Karol, Cigán Vladimír, Dunaj Pavol, Gacík Ladislav, Gacík Miroslav, Gajdošová Zlatica, Gogolová Oľga,Hlušík Antón, Hlušíková Hedviga, Holáčiková Zdena, Hošková Ľubka, Chromická Marcela,, Chromická Oľga, Jantoš Jozef, Kamenárová Marta, Korchaník Ján, Korchaníková  Jarmila, Korchaníková Jana, Kováč Vladimír, Kramoriž Pavol, Kramoriž Zdeno, Krupa Leonard, Kubinec Pavol, Kubinec Peter, Kubinec Vladimír, Kučavíková Anna, Lučan Stanislav, Lučanová Eva, Lučanová Marta, Marčišová Júlia, Marčišová Marta, Masnica Štefan, Mužík Anton, Papajová Dana, Pavela Miro, Pavelka Ľubo, Pavlíková Ivana, Pavlíková Oľga, Pisaríková Jana, Roško Rudolf, Rošková Božena, Rošková Darina, Rošková Gabika, Rošková Ľubica, Rošková Štefka, Salášková Janka, Sekáč Pavol, Sidorová Alena, Sidorová Anna, Sojčáková Emília, Sojková Gabriela, Stuchlíková Anna, Šimek Kamil, Špulicová Irena, Štúr Ľudovít, Tkáčik Jozef, Záhumenská Elena, Záhumenská Helenka, Záhumenská Mária.