V piatok 27. mája sme sa vybrali spoločne s VIII. A triedou na dlhú cestu do poľského Osvienčimu.
Dostali sme chvíľu osobné voľno v Žywci, kde sme si mohli nakúpiť veci pred návštevou koncentračného tábora. Keď sme dorazili do Osvienčimu, dostali sme slúchadla z ktorých sa ozýval hlas nášho sprievodcu. Do koncentračného tábora sme vkročili popod bránu s nápisom ´´ARBEIT MACHT FREI´´ - ´´PRÁCA OSLOBODZUJE´´. Pri pomyslení na všetkých ľudí, ktorí prešli touto bránou, tuhla krv v žilách. Pri prehliadke sme sa dozvedeli veľa nových informácií a pri počúvaní nám po chrbte behali zimomriavky. Videli sme aj veľa osobných vecí, ktoré si so sebou ľudia vzali, ale už ich nemali šancu použiť, ako napríklad hrebene, okuliare, hrnčeky, ba dokonca aj protézy. Zverstvá, ktoré boli schopní ľudia spáchať ľuďom bez mihnutia oka, len potvrdzujú hrôzu, ktorá ostala v týchto táboroch aj po mnohých rokoch. Masové vraždenie mužov, žien, ale aj detí bolo v týchto táboroch na dennom poriadku.
Mohli sme vidieť plynovú komoru alebo krematórium, v ktorom bezvládne telá ľudí pálili. Dostali sme sa aj do vedľajšieho tábora v Treblinke, kde sa nachádzali prevažne ´´baraky´´, v ktorých boli ubytovaní väzni. Zdrvujúcim faktom pre nás bolo aj to, že v krematóriách, ktoré sa nachádzali v Treblinke, bolo denne spálených 8000 tiel ! Celkovo v koncentračnom tábore Osvienčim zahynulo viac ako 1 300 000 ľudí.
Toto číslo a veci, ktoré tu boli spáchané, by mali byť varovaním pre ostatných ľudí a ľudstvo nesmie dopustiť, aby sa podobné udalosti v budúcnosti zopakovali.
Adam Soško, žiak IX. A triedy