NPR Manínska tiesňava
Dňa 10.5. 2017 sme sa my, žiaci 8.A, vybrali na exkurziu do Manínskej tiesňavy. Naša exkurzia nám vyšla kvôli nepriazni počasia až na 4. pokus, no určite za to stála. ,,Tu sa určite ešte niekedy vrátim, aj s rodičmi.“ ,,Niekedy tu ešte opäť prídem.“ Takéto a podobné výroky sa ozývali z viacerých strán. ,,Je tu naozaj krásne a je to tak blízko.“ Aj takéto hodnotenia a výroky sme počuli od našich spolužiakov....Najprv sme prešli cez Považskú Teplú, aby sme sa dostali k samotnej Manínskej tiesňave a potom sme si už iba vychutnávali nádhernú prírodu na vôkol a obe tiesňavy. Manínsku a Kostoleckú. Keď sme sa dostali na koniec Kostoleckej tiesňavy, išli sme sa naobedovať do penziónu Manín, kde určitý čas pôsobil na rímsko-katolíckej škole Peter Jilemnický. Po obede sme ešte vyšli na blízke bralo Bosmanská skala, ktoré je od roku 1994 prírodnou pamiatkou. Celá oblasť patrí do CHKO Strážovské vrchy. Cesta na vrchol bola náročná, ale za ten výhľad to stálo, pretože bolo vidno všetky okolité obce aj časť Kostoleckej tiesňavy. Bol to nádherný výlet. Veď presvedčte sa sami, čo sme napísali o Manínskej tiesňave. N. Boháčiková, Š. Kubincová
Napísali žiaci o Manínskej tiesňave....
Na tom mieste vzácna flóra stále sa drží.
Na tom mieste naľavo srnka, napravo líška beží.
Na tom mieste týčia sa dve vysoké skaly,
medzi nimi uzučká cestička, až sa ti zrak zkalí.
Na tu krásu nestačí mi ani kniha slov.
Hovorím o Manínskej tiesňave, o skvoste Suľovských hôr.
V Manínskej tiesňave na skale som stála,
odtiaľ som výhľad prenádherný mala.
Boli sme sa presvedčiť, že je to krásny kúsok sveta.
Čašníčka v reštike sa volala Henrieta.
Každý z nás niečo zažil,
na bralo sa každý vyliezť snažil.
Keď sme išli do Manínskej tiesňavy,
počasie nám otváralo brány.
Videli sme pekné príkrovy
a vyšli aj na bralo Bosmany.
Cestou späť sme našli vretenicu,
keď sme išli cez ulicu.
Na autobusovú zastávku sme prišli
a cestu domov úspešne našli.
Výroky:
Stúpak na bralo ,, makačka“ bola, ale pre ten výhľad za to stála...
Tiesňava tam autobusy takmer postláčala a svojím výrazom nás ohúrila.
Stromy tu na skalách rastú, je obdivuhodné, že nespadnú.
Po ceste nás boleli nohy a vymýšľali sme aj múdre strofy.